Ako vznikla táto knižka
Pár dní po pohrebe môjho otca som prišiel k nemu domov. Na stole ležala kopa popísaných papierov. Niektoré boli písané perom, iné ceruzkou, zopár vytlačených na tlačiarni. Otec vedel dobre písať. A po odsťahovaní z domu v Terchovej do bytu v Žiline začal mať na písanie dosť času. Výsledkom bolo, že mi nechal asi šesťdesiat poviedok a príbehov. Veselé aj smutné, opísal v nich svoje detstvo, mladosť, vojenčinu, ale najviac príbehov bolo o jeho práci v Horskej službe vo Vrátnej.
V roku 2013 som z príbehov a poviedok urobil knižku a dal vytlačiť zopár kusov. Ale ako plynul čas a knižky som rozdával, postupne som zistil, že už rozdávať nemám čo. Nie som si istý či by s tým otec súhlasil ale rozhodol som sa, že to urobím tak, aby si knižku mohol kúpiť každý kto má záujem.
Maroš Gargulák
Život vo Vrátnej
Prišiel dlho očakávaný termín, prvý február 1958. Sedím v autobuse zo Žiliny do Terchovej. V batožinovom priestore mám odložený batoh, v batohu lyžiarky, nafukovací matrac, spací vak, malý jednoplatničkový varič, ešus, zopár vecí na oblečenie a hygienu. Na polici nad hlavou lyže. To je celá moja výbava. Nastupujem do nového zamestnania. Prijali ma do Horskej služby Malá Fatra so sídlom vo Vrátnej.
Mal som zvláštny pocit stiesnenosti, lebo aj moje prijímanie do zamestnania bolo tak trochu zvláštne. Vyberali ma členovia oblastného výboru Horskej služby. To boli volení predstavitelia dobrovoľných členov Horskej služby, niečo ako rada starších. Už niekoľko týždňov si ma oťukávali. Chceli vedieť všetko. Ako lyžujem, ako sa chovám, ako komunikujem s ľuďmi, ako robím horolezectvo a aj to, aký vediem súkromný život, lebo som po rozvode, aby som neurobil hanbu organizácii, ktorú považovali za výnimočnú. Uchádzačov nás bolo viac. Mali si z čoho vyberať. Podarilo sa mi prejsť týmto sitom a nastupujem do práce.